História
Už v dobe rímskej prechádzala cez obec dôležitá obchodná cesta spájajúca Podunajsko s Potisím. O jej nepretržitom používaní svedčí nález karolínskeho meča pri Rákoši, vyrobeného v zbrojárskej dielni Franskej ríše (obdobie okolo roku 800 n. l.), čo potvrdzuje, že táto obchodná cesta nestratila na svojej dôležitosti ani po príchode a usadení sa Slovanov a svoju funkciu plnila aj po vzniku Uhorského štátu.
Celé prehistorické obdobie je ukončené sťahovaním národov, nástupom doby slovanskej, príchodom Avarov a Slovanov. Potom nastupuje obdobie historické s prvými historickými zmienkami. Skutočný vek obce však nie je historicky doložený. História obce Bušiniec má prisudzované dve rôzne obdobia.
Názov obce Bušince zapísaný prvýkrát v tvare Bussa sa zachoval v listine vydanej kráľovskou kanceláriou Bela IV. datovanej rokom 1239. Uvedený údaj je ale v rozpore s textom obsiahnutým v listine. Podľa textu možno listinu spoľahlivo datovať a zaradiť do obdobia ohraničeného desiatym rokom panovania kráľa Bela IV. Od 14. októbra 1244 do 13. októbra 1245. Údaj vzniku listiny vyplýva z jej textu, v ktorom kráľ Belo IV. po tatárskom vpáde odohrávajúcom sa v roku 1241-1242, daroval územie lokalizované v Novohradskej stolici ostrihomskému a arcibiskupstvu. To znamená, že zatiaľ najstaršia písomná zmienka o Bušinciach pochádza krátko po vpáde Tatárov, ale o jeho dôsledkoch na obec niet zmienky. Názov Bušince mal písomnú podobu v latinskom texte „villa Busan“.
Miko bol vplyvný muž, ktorého panovník menoval kráľovským županom. Bol predchodca rodu Balaša, ktorý zohrával v histórií Bušiniec dôležitú úlohu. Z obdobia vlády panovníka Ladislava VI. Kumánskeho pochádza názov obce v podobe „Busaad“, doložené v listine z roku 1283. V roku 1300 bol vlastníkom Bušiniec Detrik, syn komesa Mika. Koncom 13. a začiatkom 14. storočia patrili Bušince do správneho obvodu so sídlom v Sečanoch. Za vlády panovníka Karola Róberta a jeho syna Ľudovíta sa politické a hospodárske pomery stabilizovali. Nastal rozvoj obchodu, baníctva, budovali sa obchodné komunikácie a cesty. Ekonomika Bušiniec bola založená na výnosnom poľnohospodárstve. V chotári sa nachádzali i vinohrady. Svedčí o tom pomenovanie Viničný vrch (Szőlő hegy). Názvy tohto typu poukazujú na starú vinohradnícku a vinársku činnosť v obci. V rokoch 1332 – 1337 sa uvádza v dedine fara „Cursa“.
Boje o uhorský trón v polovici 15. storočia prebiehali i v Novohrade. Bojovalo sa i v bezprostrednej blízkosti Bušiniec o Sečany. Upokojenie nastalo až za vlády Mateja Korvína. Bušince patrili hradu Divín, ktorý vlastnil rod Lossonczi. V roku 1502 sa uvádza Szent-György Simon ako vlastník majetku v Bušinciach. V roku 1514 otriaslo Uhorskom sedliacke povstanie Juraja Dóžu. Po bitke pri Moháči v roku 1526 už Osmanskej ríši nič nebránilo na postupe do centra Uhorska. V roku 1541 Turci dobili Budín. Cieľom ich útokov sa stal i Novohrad. V roku 1543 sa hranica vplyvu Osmanskej ríše tiahla na juh. Takto sa Bušince ocitli v bezprostrednom susedstve mohutnej moslimskej ríše. V roku 1547 bol uzavretý s Osmanskou ríšou mier na 5 rokov. Po uplynutí mieru sa v roku 1552 boje obnovili. V Bušinciach narazil na odpor uhorského vojska. Vybudovali okolo bašty palánkovú obranu. Turci dedinu zapálili, obrancovia úspešne kládli odpor a ubránili sa opevnení pri obrannej veži/bašte, využívajúc ju ako výhodné stanovište pre strelcov. Turci však poslali pre posily do Sečian. Turecké vojsko vážne poškodené Bušince opustilo. Územie sa takto stalo súčasťou mohutnej moslimskej Osmanskej ríše a jeho obyvateľstvo poddanými sultána Solimana.
V roku 1553 bol vytvorený sečiansky sandžak so sídlom na hrade Sečany, do ktorého boli začlenené aj Bušince. Turecký názov obce bol Busa. V roku 1563 bolo v Bušinciach 28 domov, obec naďalej patrila do sečianskeho sandžaku. O desať rokov neskôr sa uvádzajú v súpise Ostrihomského arcibiskupstva v rokoch 1571 – 1573, ako obec odvádzajúca cirkevný desiatok. Názov obce bol Bussa a Bwusa. Panovanie Turkov v Bušinciach trvalo celé polstoročie. Obec bola oslobodená v roku 1593, na začiatku 15 ročnej vojny medzi Osmanskou ríšou a habsburským viedenským dvorom. Turci po strate časti územia podnikli v roku 1596 veľký nájazd do Novohradu, plieneniu padli za obeť i Bušince. V roku 1624 patrili Bušince panstvu Divín a panstvu Modrý Kameň.
Obyvateľstvo i napriek okolnostiam zotrvalo v katolíckej viere. Kostol bol v dezolátnom stave od 15 ročnej vojny. V roku 1660 vlastnil Balaša Imrich majiteľ panstva Divín polovicu Bušiniec. Ďalšiu časť vlastnil Balaša Bálint majiteľ panstva Modrý Kameň. Šľachtic Andrea Horvath vlastnil usadlosť od roku 1661. V roku 1663 sa začala nová vojna medzi Osmanskou ríšou a Habsburgovcami. Takto sa Bušince stali znovu súčasťou Osmanskej ríše na obdobie dvoch desaťročí. Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683, vytlačilo kráľovské vojsko turecké posádky z hradov Modrý Kameň a Sečany. Tým sa skončilo definitívne panstvo Turkov. V roku 1686 predal panovník grófovi Štefanovi Zichymu panstvo Divín aj s časťou patriacou mu v Bušinciach. Takto vstúpil do dejín obce ďalší významný šľachtický rod.
V roku 1688 pri vykonaní cirkevnej vizitácie je uvedené, že v Bušinciach je pekný kostol sv. Demetera s jedným zvonom strednej veľkosti. Obec patrila do farnosti Veľkých Zlievec. Kostol bol upravený po roku 1683. V roku 1720 bol vykonaný nový súpis. Podľa neho bolo v obci 27 poddanských domácností. Na území obce bolo už 11 kopáčov viníc. Národnosť obyvateľstva bola maďarská. Hospodársky stav obce bol na nižšej úrovni. V tomto období prebiehal proces prílivu prisťahovalcov. Príliv slovenského obyvateľstva zo severnejších žúp trvajúci viac než storočie posilnil početnosť slovenského etnika v Poiplí.
Bušince sa rýchlo rozrastajú a už v priebehu 18. storočia poskytli priestor pre uskutočnenie niekoľkých župných zasadnutím – kongregácií, nakoľko Novohradská župa nemala stále sídla. V roku 1740 boli vlastníkmi v obci rody Zichi, Balaša a gróf Koháry.
Obdobie roku 1771 priaznivo ovplyvnilo i rozvoj obecnej samosprávy. V roku 1771 stál na čele obce legislátor – törvénybíró. Bol to prvý človek v samospráve po ktorom nasledoval richtár. Zaviedol sa inštitút plateného obecného notára. Školské reformy dali základ vzniku obecných škôl. Úradný názov obce v roku 1772 bol Bussa a Bussincze. V druhej polovici 18. storočia sa začínajú usádzať v Novohrade cigáni – Rómovia. V roku 1775 sa v Bušinciach nachádzali 2 rodiny. Toto etnikum sa takto stáva súčasťou jej života.
V Uhorsku v roku 1785 bolo zrušené nevoľníctvo cisárom Jozefom II. Úradný názov v roku 1786 bol Buscha a Bussincze. V roku 1792 bola postavená katolícka škola a byt učiteľa. V roku 1799 boli zemepánmi Zichi Ferencz a Balasa Pál. Žilo tam 695 obyvateľov v 78 domoch. V roku 1808 bol úradný názov obce Busa a Bussince. V roku 1815 žilo v obci 866 obyvateľov. Okrem 19 evanjelikov boli všetci katolíci. Bušince boli typickou poľnohospodárskou obcou. Revolúcia 1848 znamenala zrušenie poddanstva. Úradný názov obce od roku 1863 – 1886 bol Busa. V roku 1869 vzniká Rakúsko – Uhorsko. V Bušinciach žilo 822 obyvateľov. V roku 1873 prepukla epidémia cholery. Vyžiadala si mnoho ľudských životov. Podľa sčítania obyvateľstva žilo v obci v roku 1880 len 681 obyvateľov, z toho maďarskej národnosti 660 a slovenskej 9. V roku 1888 do roku 1913 mala obec názov Bussa. V roku 1890 v nej žilo 767 ľudí.
Začiatkom 20. storočia bol v Bušinciach už mlyn na parný pohon, ktorý patril Antalovi Molnárovi. Po vzniku Československa v roku 1918 sa Bušince, dovtedy stáročia sa nachádzajúce vo vnútrozemí Uhorska pohraničnou obcou nového štátu. V roku 1919 boli nakrátko obsadené vojskami maďarskej Červenej Armády. V priebehu rokov 1919 – 1923 patrili Bušince do Novohradskej župy a okresu Modrý Kameň. Úradný názov obce v roku 1920 bol Bušince. Od roku 1923 patrila obec do novovytvorenej Pohronskej župy a okresu Modrý Kameň.
Začiatkom 20-tych rokov postihla Slovensko hospodárska kríza, v 30-tych rokoch Československo svetová hospodárska kríza. Spôsobili vážne hospodárske problémy, vysokú nezamestnanosť a migrovanie za prácou. V tomto období sa postavila v obci sušiareň tabaku. Československá vláda reagovala na zostrujúce sa medzinárodné vzťahy výstavbou pohraničných opevnení a bunkrov i v katastri Bušiniec. V roku 1938 bola obec pričlenená k Maďarsku. Úradný názov obce v rokoch 1938 – 1944 bol Bussa. Červená armáda vytlačila z obce nemecké vojská 1. januára 1945 a Bušince boli oslobodené. Obec bola bezprostredne po oslobodení pripojená k územiu ČSR. Oprava poškodených domov a ulíc trvala až do roku 1946. Po oslobodení a opätovnom pripojení obyvatelia maďarskej národnosti boli perzekvovaní.
V roku 1946 sa konali kurzy slovenského jazyka, zrušila sa v obci maďarská škola. Obnovená bola až v roku 1950. V roku 1948 bola v obci stredná škola, roku 1960 ZDŠ s 9- ročnou školskou dochádzkou. V roku 1958 sa začalo so stavbou novej školskej budovy, vyučovanie v nej sa začalo 1. 9. 1959. V roku 1966 sa začala stavať učiteľská bytovka, odovzdaná bola v decembri 1967. Neskôr sa začala výstavba druhej budovy, zriadila sa Školská jedáleň, kotolňa, telocvičňa (začala sa stavať v roku 1987 a dokončená bola v 90-tych rokoch). V priebehu rokov 1948 – 1950 bola vybudovaná železničná trať z Maďarska cez Bušince do Malých Stracín. Do prevádzky bola slávnostne odovzdaná 1. mája 1951. V roku 1952 bola obec elektrifikovaná, založené bolo aj JRD. 13. marca 1963 postihla obec veľká povodeň. Začiatkom 70-tych rokov sa stali Bušince strediskovou obcou. V obci je sídlo spoločenského MNV, kde patria obce Malé Zlievce a Muľa. V roku 1996 prvým občanom, ktorému zapojili do domácnosti plyn bol Peter Sabó.
Významné osobnosti
Štefan Medgyaszay (1877-1959) – architekt. Podľa jeho projektov bola v roku 1918 postavená prvá železobetónová stavba kostola v Uhorsku, secesný kostol v Muli. Patrí medzi najpozoruhodnejšie architektonické objekty v blízkom okolí Bušiniec.
Michal Šanta (Sántha) (24.október 1824 Bušince – 24. november 1887 Megyer) – cirkevný spisovateľ a básnik. Pôsobil ako kaplán, farár. Bol veľmi plodným spisovateľom, publikoval viac než osemsto príspevkov a to najmä v cirkevných časopisoch.
Ľudovít Šanta (Sántha) (3. november 1849 Bušince - ?) – učiteľ. Publikoval v odborných pedagogických časopisoch, bol autorom učebníc matematiky pre žiakov základných škôl.
Aladár Koch-Zsélyi (12. december 1883 Čeláre – 1. júl 1914 Budapešť) – letec, konštruktér. Pokrstený 15. decembra 1883 v Bušinciach. Podobne ako mnoho iných veľkých vedcom obetoval svojim objavom všetko nakoniec aj vlastný život. Pri pristávaní sa jeho lietadlo zaborilo do pôdy letiska a pilot bol vymrštený z kabíny. Zahynul na následky zranenia a otravu krvi. Je pochovaný v rodnej obci Čeláre, pomník má aj v Bušinciach.
Symboly obce
V roku 1995 si Bušince slávnostne odhalili svoje symboly. 18. júna 1995 pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci sa konali oslavy a vydal sa bulletin v slovenskom a maďarskom jazyku v počte 150 kusov. Obec má vlastné pečatidlo, nesúce obecný symbol obilného snopu a čeriesla. Erb dopĺňa koruna, pažiť a štítové pole. Farbami obce sú biela, žltá a modrá.
https://okresvk.wordpress.com/
Dokument súvisiaci s históriou obce
- Bušince kaštiel - fotka z archívu
05.08.2022 | 1626.98 kb - Kaštiel Bušince foto z roku 1994
05.08.2022 | 1106.79 kb - Kastiel foto z roku 1994
05.08.2022 | 742.45 kb - Písomná zmienka z roku 1252
05.08.2022 | 1324.65 kb - Kaštiel Bušince - Info tabuľa
05.08.2022 | 40.92 kb